Je piatok polnoc a ja sedím v obývačke s blokom a perom a jem keksík romanca(mňam). Rozmýšľam nad dnešným piatkovým večerom. No slzy mám nakrajíčku a nechápem či to sú slzy šťastia alebo smútku...či len také bez príčíny?... No aleee k veci..
Ako každý aj ja sa nesmierne teším na víkendy. Ten pocit že môžem dlhoo spinkať, byť dlho vonku a zabávať sa, nemyslieť na školu. No ale cez tento víkend je výnimočne hnusné počasie. Také sychravé, zákerné, upršané, akoby už dopredu naznačovalo že dnes nemusí byť veľmi pekný dník...no ale moja tvrdohlavosť!!..
Napriek tomu idem von s náladou pod psa, s upchatým nosom, vyzbrojená servítkami a s hudbou v ušiach. Veľmi pomalou chodzou šuchám nohy o polosuchý chodník a započúvavam sa do piesne. O chvíľu citím ako na mňa začíína kropiť a kvapky mi stekajú po tvári , na chvíľu sa mi to zapáči. Zlepšuje sa mi nálada . Všetko začína byť fajn, rozprávam sa s kámošmi a je sranda..:)..
V tom mi zvoní telefon, vidím že mi volá moja veľmi dobrá kamarátka a preto s chuťou zdvihnem hovor..No a potom už len zlý pocit , zarazenie , smútok. Ona totiž plače..Osôbka, ktorá by sa len vždy smiala a zabávala sa.. plače tak ako nikdy..:( Pýtam sa: čo ?..prečo?.čo sa stalo?..
Rýchlo sa poberám ku nej so stiesneným pocitom a s hlavou plnou myšlienok. Zrazu ku mne príde a ja ju silno objímem a začnem plakať ako dieťa..Nemôžem pozerať ako sa trápi a bolí ma to, neviem čo mám povedať. Mám pocit že objatie je asi z mojej strany to čo môžem v tejto chvíli urobiť najlepšie.....Bola som s ňou celý večer, bolo mi smutno tiež.
Ked už odchádzala domov objala ma a povedala "dakujem, Oxi".....ja len na to "a za čo??"...Vlastne uvedomila som si že aj ked som dnes nechcela nikam ísť asi to tak malo byť, všetko má asi nejakú príčinu. Som veľmi rada že som v tejto ťažkej chvíli mohla byť s ňou, cítila som sa potrebná.
No a aj ked som mala zlú náladu zistila som že slovíčko, obyčajné slovíčko "Dakujem"..mi spríjemnilo tento nevydarený deň. Hmmm aké obyčajné slovko že?...:))
Dakujem (za pozornosť , trebars)...
