Oxana Gogoľová
Jedným nádychom
...ruka písala strašne rýchlo...
Som sa pozerala, že už dávno som to mala nechať. Vysporiadať sa s tým. Tie skurvené pripomienky, "rady", pravidlá....mala som pritlačiť vankúšom, kým by sa vrátili späť do "ústrednej centrály".
NO... proste som sa len tak prechádzala a pozerala. Chvíľu reálne, chvíľu fantazírovanie... ALE...nechcela som aby sa to skončilo... Bolo mi fajn, proste kráčať ani nevedieť kam, usmievať sa a pozerať - to najdôležitejšie! Oči mi umožnili usmiať sa len tak bez príčiny a neriešiť nič.
Som niekde, preč, ďaleko od všetkého a od všetkých. Je mi tak príjemne a zároveň zvláštne.